Kaštieľ Pálffy

Rozloženie stolov

Rezervácia stola Hostinec Palatín

[REZERVÁCIA](https://www.kastielpalffy.sk/rezervacia-stola-hostinec-palatin/)

Ruina i kráľovský klenot

Prvý písomne doložený majiteľ

Otáracie hodiny:

Vinotéka VIAJUR UTOROK-NEDEĽA 12:00 do 20:00 Reštaurácia ARTE ŠTVRTOK-SOBOTA 18:00 do 22:00 Cigarový salónik UTOROK-NEDEĽA 18:00 do 22:00 Reštaurácia Hostinec Palatín UTOROK-NEDEĽA 9:00 do 22:00

Rezervácia ubytovania

Ubytovanie

Ponuka vín

Náš tím

Oslavy v ARTE RESTAURANT

Degustácie našich rumov a Whyskey

MENU MAESTRO

MENU CLASSIC

Fotky našich kuchárov

Vinárstvo VIAJUR

[REZERVÁCIA STOLA ARTE RESTAURANT](https://www.kastielpalffy.sk/rezervacia-stola-arte-restaurant/)Kontakt: T.: +421 907 242 548 E.: arte@kastielpalffy.sk

1 podlažie

0. podlažie = Vstup z podbránia, vstup z nádvoria, Šatňa, Toalety, Eventové sály 1. podlažie = Toalety, Reštaurácia ARTE, Pavlač Sály Pro Rege et Patria 2. podlažie = Apartmány

0 podlažie

0. podlažie = Vstup z podbránia, vstup z nádvoria, Šatňa, Toalety, Eventové sály 1. podlažie = Toalety, Reštaurácia ARTE, Pavlač Sály Pro Rege et Patria 2. podlažie = Apartmány

Svadba v Kaštieli Pálffy

Coffe break

Eventy a oslavy

Fotogaléria - nádvorie

Cigaretový salónik - fotografie

Alžbeta Rakúska (Sissi)

Alžbeta Rakúska prezývaná Sissi sa narodila v roku 1837 v Mníchove, tragicky zahynula pri atentáte v roku 1898 v Ženeve. Bola sesternicou cisára Franza Jozefa I. a v roku 1854 sa stala jeho manželkou. K titulu rakúskej cisárovnej neskôr ešte získala titul uhorskej kráľovnej. V 60-tych rokoch 19. storočia Alžbetu považovali za najkrajšiu panovníčku na svete. Bola posadnutá diétami, cvičením a svojim vzhľadom (najmä vlasmi). Povinnostiam rakúskej cisárovnej nevenovala výraznejšiu pozornosť, venovala sa najmä cestovaniu, milovala jazdu na koni. Avšak zohral veľmi dôležitú úlohu pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní a bola korunovaná za uhorskú kráľovnu. Veľa času potom trávila v Uhorsku na zámku v Gödöllő. Obrovským šokom bola pre ňu samovražda jej syna Rudolfa, ktorý trpel depresiami a pocitom nenaplneného, nepochopeného života. V júli 1898 Alžbetu Bavorskú (Sissi) v Ženeve prepadol taliansky anarchista Luigi Lucheni, ktorý ju pri prepade vážne zranil. Alžbeta neskôr tomuto zraneniu podľahla.

Franz Jozef I.

Franz Jozef I. sa narodil v auguste 1830 vo Viedni ako prvý potomok arcivojvodu Františka Karola a Žofie Bavorskej. Matka Žofia ho už od útleho detstva vychovávala, v pobožnom a cieľavedomom duchu, ako budúceho cisára. V trinástich rokoch nastúpil Franz Jozef do služby v armáde, ktorá sa stala jeho veľkou záľubou. Táto záľuba ovplyvnila aj spôsob, akým sa odieval – po celý svoj život nosil vojenskú uniformu. 2. decembra 1848 strýko Františka Jozefa, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón a otec Františka Jozefa, František Karol, sa vzdal následníctva v prospech svojho syna. František Jozef sa vo veku 18 rokov stal cisárom a ostal ním dlhých 68 rokov do roku 1916. V období jeho nástupu na cisársky trón zúrili v kráľovstve mnohé národnostné nepokoje a revolúcie. Franzovi Jozefovi a rakúskej armáde sa podarilo revolúcie spacifikovať a rehabilitovať mocenské postavenie Rakúska. Františkova reakcia na revolúciu priniesla neo-absolutizmus a nastolenie tzv. policajného režimu. V medzinárodnej politike Franz Jozef nezožal veľký úspech. Počas ozbrojeného konfliktu medzi Ruským impériom a koalíciou Osmanskej ríše (krymskej vojny 1853 – 1856) si znepriatelil Rusko, po porážke vo vojne s Francúzskom a Sardíniou (1859) musel odstúpiť Lombardiu a po prusko-rakúskej vojne (1866) stratil Benátsko. Najväčším zlomom v jeho politickom živote bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867). Rakúska monarchia sa rozdelila na dve časti (Rakúsko-Uhorsko), mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty, spoločné ostali panovník, armáda, zahraničnú politika a mena. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu oslabilo. V roku 1878 obsadilo Rakúsko - Uhorsko Bosnu a Hercegovinu. František Jozef I. sa spojil s Talianskom a Nemeckom a vznikla známa a významná koalícia zvaná Trojspolok. Po atentáte na Františka Ferdinanda d´Este (synovec Franza Jozefa I.) Rakúsko-Uhorsko na čele s Franzom Jozefom I. vypovedalo v roku 1914 vojnu Srbsku, ktorá prerástla do 1. svetovej vojny. František Jozef I. bol ženatý s bavorskou princeznou Alžbetou, prezývanou Sissi (1837 – 1898), dcérou bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Bavorského. Manželstvo bolo spočiatku šťastné, ale manželia sa neskorej odcudzili. Sissi trávila veľa času v cudzine na cestách.

Kráľ Friedrich II. Pruský

Friedrich II. alebo Friedrich Veľký ( 1712 Berlín - 1786 Postupim ) bol od roku 1740 pruským kráľom z dynastie Hohenzollernovcov. Bol popredným predstaviteľom osvietenského absolutizmu. Ako kráľ sa preslávil ako vynikajúci vojvodca a podstatne rozšíril územie Pruska. Odmietol uznať dedičné nároky Márie Terézia a po krátkom vyjednávaní vtrhol do Sliezka a zmocnil sa ho. Pripojil sa k spojeneckej zmluve Bavorska a Francúzska vo Vojne o Rakúske dedičstvo, ktorá mala rozdeliť Rakúsko. Nakoniec Márii Terézii pomohli Uhri, ktorí hájili jej záujmy. V roku 1742 však nakoniec bola donútená Mária Terézia s Friedrichom podpísať mier a odstúpila mu dolné Sliezko. Vďaka svojmu militarizmu zatiahol do vojny veľkú časť Európy a bol jedným z najmocnejších vládcov danej doby. Priťahovala ho francúzska kultúra a osvietenstvo. Písal si s Vottairom a prijal ho na svojom dvore. Známe sú aj jeho stretnutia s J.S.Bachom. Založil veľkú zbierku obrazov na svojom dvore.

Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská

Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská (*28. augusta 1691 Braunschweig, Nemecko – † 21. decembra 1750 Viedeň, Rakúsko bola brunšvicko-wolfenbüttelská princezná, česká a uhorská kráľovná z rodu Welfovcov, dcéra vojvodu Ľudovíta Rudolfa (* 1671 – 1735 ) a Kristíny Lujzy Ottingenskej (* 1971 - † 1747), vnučky významného brunšvicko-wolfenbüttelského vojvodu Antona Ulricha. V lete roku 1708 sa vydala za habsburského arcivojvodu Karola, ktorý v tom čase pod menom Karol III. bojoval vo vojne o španielske dedičstvo. Sobáš mal posilniť protifrancúzsku koalíciu. Zásnuby sa uskutočnili v apríli 1708 vo Viedni, svadba však prebehla 1. augusta 1708 v Barcelone, kam Alžbeta za svojim nastávajúcim pricestovala. Mladý pár žil potom v Španielsku až do roku 1711, kedy zomrel Karolov starší brat, cisár Jozef I. Alžbetin manžel ako bratov nástupca sa potom pod menom Karol VI. ujal vlády nad habsburskou monarchiou a získal i trón rímskeho cisára. Opustil Španielsko a Alžbetu Kristínu nechal v krajine ako svoju miestodržiteľku. Až v roku 1713, keď bolo jasné, že Karol svoj boj o španielske kráľovstvo v dôsledku zmenených mocensko-politických podmienok v Európe prehral, i ona opustila španielske územie a zvyšok života prežila v Rakúsku. 18. októbra 1714 bola v bratislavskom Dóme sv. Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú. V septembri 1723, deväť rokov po uhorskej korunovácii, bola spolu s manželom v Prahe korunovaná svätováclavskou korunou českých kráľov. Cisárovná prežila so svojím mužom dlhé a spokojné manželstvo, ktoré však bolo poznamenané nenaplnenou túžbou po dedičovi trónu. Alžbeta Kristína dlho nemohla mať deti, až osem rokov po svadbe, v roku 1716, sa jej narodil syn Leopold Ján, ktorý však žil iba niekoľko mesiacov. Po ňom už nasledovali iba tri dcéry: Mária Terézia ( 1717 – 1780), Mária Anna (1718 – 1744) a Mária Amália (1724 – 1730). Po manželovej smrti v roku 1740 žila ovdovená cisárovná vo Viedni u svojej najstaršej dcéry Márie Terézie, ktorá sa na základe pragmatickej sankcie Karola VI. stala dedičkou habsburskej monarchie. Po smrti bola pochovaná v kapucínskej hrobke vo Viedni. Meytensov vynikajúci a formou monumentálny celofigurálny portrét zachytáva matku Márie Terézie včase, kedy už bola uhorskou aj českou kráľovnou. Autor venuje delikátnu pozornosť ženskej kráse, ale aj bohatým drapériám cisárskych šiat s mnohými aplikáciami a bohatými krajkami na rukávoch. , čo je náročné na kresebnú deskriptívu. Kráľovná Alžbeta Kristína v pravej ruke pridŕža žezlo. Ruka je položená na aranžovanom stolíku s masívnou bordovou drapériou závesu, čo dáva obrazu trochu oficiózny teatrálny charakter. Vynikajúci pozdne barokový štýl Meytensa sa tu vyznačuje aj akýmsi sympatickým manierizmom – napr. V proporciách hlavy a rúk voči celkovej statike postavy. Každopádne ide o výnimočný portrét z plejády galérie habsburskej dynastie.

Gróf Rudolf Franz Erwein von Schönborn

Na portréte je tu Gróf von Schönborn zobrazený vo výreze do pása aj s rukami – jednou sa opiera o kreslo. Muž v staršom veku má na hlave typickú bohatú parochňu s lokňami a na červenom odeve bohatý brokátový plášť. Za aranžovanou oponou v pozadí sa otvára pohľad na krajinu. Rudolf Franz Erwein von Schönborn sa narodil 23. októbra 1677, počas života bol významným politikom a diplomatom. zaujímavosťou je, že mal výrazné umelecké sklony, bol výborným violončelistom a snažil sa hudbu aj sám komponovať. v sídelnom zámku vytvoril aj bohatú zbierku hudobných nástrojov. Zomrel 22. septembra 1754 v Gaibachu.

Cisár František II./I. Habsburský

Monumentálny formát tohto cisárskeho portrétu vychádza z reálnej životnej (fyzickej) veľkosti cisára, ktorého panovnícky osud sa úzko spojil s obdobím napoleonských vojen. Postava je komponovaná na centrálnu os, iba hlava je mierne natočená doľava. Cisár je zobrazený v uniforme arcivojvodu a poľného maršála aj s insígniamai a rádovými znakmi (najmä dominantný rád zlatého rúna). Cisár sa ľavou rukou drží zábradlia a v pravej zviera symbol cisárskej hodnosti. Za ním vidieť namnoženú drapériu závesu alebo plášťa. Vzadu za figúrou sa črtá klasicistický interiér kabinetu či ateliéru. František II. (I.) Habsburský (1768, Florencia – 1835, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ (od r. 1792), posledný rímskonemecký cisár (ako František II., v r. 1792 – 1806), od r. 1804 rakúsky cisár (ako František I.) z habsbursko- lotrinskej dynastie, syn Leopolda II. Habsburského a Márie Ludovíky Španielskej. Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika), ale aj umenie a cestovanie. V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská ( a česká korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády bol medzi ľudom pomerne populárnym panovníkom. Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparteho. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo vzápätí vyhlásené rakúske cisárstvor a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe sa František v roku 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej ríše rímskej. S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove v roku 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých území (Benátky, Istria, Dalmácia) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku. Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva krajinských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu. Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti, zaviedla nový občiansky zákonník ,pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií. František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni. František II. bol štyrikrát ženatý. V roku 1790 sa druhýkrát oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou. Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie.

Portrét habsburgského vojaka

V končiacom baroku a začínajúcom sa klasicizme (prelom 17. a 18. storočia) popri oficiálnych panovníckych portrétoch vznikali aj portréty vojenské, ktorých vznik súvisel s dobovými lokálnymi či väčšími vojnami – aj v strednej Európe. Po porážke osmanskej expanzie v bitke pri Viedni ďalšie najvýznamnejšie vojny súviseli so zvláštnym statusom pragmatickej sankcie, teda dedičského následovníctva habsburského cisára Karola VI., ktorý – keďže nemal mužských potomkov – zveril budúcnosť ríše do rúk dcéry Márie Terézie, čo najviac znepokojilo jeho susedov, najmä Prusko, ktoré malo mnohé územné nároky. Napokon, práve z tejto „geopolitickej“ roztržky vyplynuli obe Sliezske vojny, a potom aj vojna sedemročná. Na základe empirického výskumu a ikonografie prítomného konvolútu vojenských portrétov sa domnievame, že úzko súvisia práve s týmito udalosťami. Dejový rámec tvorí obdobie od roka 1740 vyššie, ide teda o prvé roky po nástupe cisárovnej Márie Terézie.Autorom všetkých portrétov tohto impozantného celku je neznámy portrétista z polovice 18. storočia, ktorý poznal akademické zásady maľby, čo sa prejavuje najmä v anatómii, fyziognómii a psychológii postáv, ako aj v zdatnom spracovaní ich drapérií. Podľa našich prieskumov išlo zrejme o autora buď anglického (možno holandského), nakoľko vojenské šarže, ktoré uvádza (leuitenant, second leuitenant, capitain, premier capitain, fahnderich) nezodpovedajú ani rakúskej, ani pruskej jazykovej norme – skôr vychádzajú z frankofónnej alebo anglistickej dobovej praxe. Navyše, v prepise niektorých mien, miest či hodností sa dajú dohľadať aj pravopisné chyby.Muži, zobrazení na portrétoch nášho konvolútu, sú príslušníci nižšej rodovej šľachty a zároveň absolventi kadetských škôl vtedajšej strednej Európy. Ich profesionálnou oblasťou je kyrysnícka kariéra v ťažkom jazdectve. Podľa všetkých indícií ide o príslušníkov tej istej eskadróny. Všetky portréty totiž okrem výrazu tvárí a podobizní zachytávajú práve kyrysnícke (pancierované) oblečenie. Kyrys bol aj v polovici 18. storočia pancierovou „košeľou“, ktorá chránila trup pre studenými aj palnými zbraňami. Všetky portréty sú komponované tak, aby bolo vidieť konkrétnu osobu nižšieho dôstojníka (práporčík, poručík, nadporučík, kapitán) vo výreze do pása vždy v ľavom alebo pravom trojštvrťovom natočení s tvárou v en face. V tomto pohľade z kyrysu vidíme iba plastrón, teda prednú časť, chrániacu hruď a brucho. Pod brnením sa nachádza dobový pour-point (kabátec, košeľa) alebo vesta so semišovými rukávmi (koletmi). Niekoľkí zo zobrazených hrdinov majú cez hruď prehodený pendent, teda ramenný pás, do ktorého sa vkladala šabľa, Veľká väčšina zobrazených bojovníkov má za kyrysom na chrbte plášť alebo stuhu vo červeno-bielej farbe. Mohlo by to navádzať na habsburskú provenienciu. Pravda je však taká, že ide o symbolické farby nemeckých hanzových miest, z ktorých títo páni pochádzali. Pri verifikácii mien, hodností, mestských či rodových erbov (tie sú na mnohých obrazoch tejto série) sme dospeli k záveru, že ide o vojakov väčšinovo z protestantského tábora severonemeckej (pruskej) oblasti (Juchen, Alefeld, Horn, Šlezvicko – Holštajnsko, Somnu, Schack, Gebler, Anlofeld).Aktuálne umiestnenie tejto pozoruhodnej kolekcie vojenských portrétov junkerov z čias habsburskej monarchie je tak trochu aj symbolické. Veď hostinec Palatín bol pomenovaný práve po prvom uhorskom palatínovi Štefanovi Iléšházym, ktorý patril k evanjelickej denominácii. Muži vojny (a zároveň neopakovateľné osobnosti „malých“ dejín) sú teda na správnom mieste.